7. diel: Okolo Estónska na 12

Говоришь по русски?

Да, немного.

Хорошо, давай!

(Moja prvá skutočná konverzácia po rusky cestou do Estónska)

Kde bolo, tam bolo a ako som išiel na výlet

Cesta okolo Estónska bola asi môj najsilnejší cestovateľský zážitok aký som tu mal. Odohrala sa koncom augusta a začiatkom septembra a trvala týždeň. Celé som to dal stopom, takže žúžo-dobrodrúžo. Pre cestovanie stopom som sa rozhodol hlavne preto, že som mal dobré odporúčania od iných, vraj v pobaltských krajinách to ide naozaj veľmi ľahko. Vyskúšal som si to už párkrát predtým, napríklad cestou na festival alebo koncert Foo Fighters, prípadne z Talsi do Liepáje. Všetko toto ale bolo v rámci jedného dňa a do 150 km. Každopádne som si to chcel vyskúšať aj na dlhšie a stálo to zato.

Cesta mala 2 hlavné ciele. Prvým bol zápas Estónsko - Slovensko 21, ktorý som spomínal už minule a potom návštevu národného parku Laheema na severe Estónska, kde som chcel stráviť 2-3 dni.

Prvý úsek: litovská mafia a vietor

Cestu som oficiálne začal z Rigy a prvý deň som mal v pláne sa dostať do Pärnu na juhu Estónska, ktoré je vraj populárnym letoviskom. Dúfal som, že bude dobré počasie a budem si môcť užiť trošku pláž a more. Prvý stop z Rigy bol policajný detektív z mesta Limbaži. Vcelku príjemný chlapík,  asi 50-nik, hovoril lámanou angličtinou, ale dalo sa dobre pokecať. Čo si pamätám je, že mal veľa detí a čo sa týka organizovaného zločinu v pobaltských krajinách, tak najhorší sú vraj Litovci. Niekde som potom čítal, že majú "veľmi dobrú poveť" aj v Británii. Vyložil ma asi na pol ceste do Pärnu a druhým stopom bol ako naschvál litovský kamionista :) Inak môj prvý stopnutý kamionista v živote. V tomto momente sa tiež odohrala moja prvá konverzácia po rusky v živote. Tá z úvodu. Okrem toho som mu bol schopný ešte vysvetliť, že idem do Tallinnu na futbal a potom turistikovať. Viac som už nedával, ale to nevadilo, zvyšok času si vystačil sám a mne už len stačilo sa usmievať a prikyvovať mu. Rozumel som mu vcelku dosť, ale povedať som mu toho veľa nevedel. Ešte pred prekročením hraníc mi dal tip, že by som si mal nakúpiť pivo v Lotyšsku, pretože v Estónsku je vraj výrazne drahšie. Mal pravdu (V Lotyšsku je pivo najlacnejšie zo všetkých pobaltských krajín, ale furt je to viac ako u nás. A aj chuťou sa na naše až tak nechytá. Ale zvykol som si). 

Chlapík ma vysadil na kraji mesta a ukázal smer do centra. Tak som sa tým smerom vybral. Lenže čoskoro som narazil na rieku. Ale nie most. Bolo jasné, že niekde nejaký byť musí. Ale ktorým smerom to bude bližšie? Bolo to fifty-fifty, tak som sa vybral doľava. Chyba. Ale nevadí. Spravil som si asi 2 hodinová nadchádzku, ale zato som si mohol vychutnať úplne nezaujímavú časť mesta. Kebyže idem vtedy doprava, v centre by som bol tak za 15 minút. Z kúpania v ten deň nebolo nič, pretože bolo vcelku chladno, tak som sa aspoň potúlal trochu v centre, ktoré bolo malé, ale plné pekných historických uličiek a domov. Bolo treba poriešiť nocľah. Mal som so sebou spacák a stan, takže som nepotreboval riešiť hostel ani nič také. Zobral som sa na pláž a vybral smerom od hotelov k prístavu, kde to vyzeralo pusto a dalo by sa tam niekde v kľude zložiť. Tak aj bolo. Zložil som sa za takou pieskovou dunou, ktorá ma mala chrániť pred vetrom od mora, ktorý začínal silnieť, a medzi kríkmi, aby ma nebolo pre istotu moc vidieť. Prišla noc a to s tou dunou moc nefungovalo. Fúkalo jak sprosté celú noc a vietor sa dostával aj pod stan, takže som mal občas pocit, akoby som ležal na vodnej posteli. Okrem toho to riadne hučalo. Takže som sa moc nevyspal. Nevadí, ide sa ďalej. 

Druhý kúsek: pohoda do Tallinnu a svet je malý

Ráno som sa vychystal a vybral na koniec mesta, kde som znovu začal stopovať. Opäť to netrvalo príliš dlho. Zobral ma jeden típek, ktorý toho ale moc nenahovoril, čo mi ale na druhú stranu vyhovovalo, lebo som bol dosť nevyspaný. Vysadil ma asi 20 km pred Tallinnom. Nebolo to úplne naj, lebo autá na tom úseku jazdili dosť rýchlo, ale nemal som moc na výber. Našťastie to tiež netrvalo dlho a vzal ma chalanisko, ktorý práve po roku opravil to svoje prdítko a bol na testovacej jazde. Nepamätám si, čo to mal presne za auto, ale bolo to jedno z tých malých starých áut. Vysadil ma až úplne v centre, čo bolo super a do hostela som to mal odtiaľ blízko. Futbal sa konal až na druhý deň, takže som mal dosť času si popozerať mesto. Síce som bol v Tallinne už tretíkrát, ale zo všetkých troch pobaltských hlavných miest ho považujem za najkrajšie. 

Futbal aj stretnutie so skupinou Slovákov som už spomínal, tak tentokrát to preskočím. Alebo aj nie. Som si práve spomenul na jednu príhodu, ktorá je z kategórie tých, ktoré potvrdzujú, že svet je malý a  každý má prepojenie skoro s každým (práve som si spomenul na ďalšie 2, ale tie možno inokedy). Tá partia študentov mala medzi sebou jednu miestnu Estónku. Keď sme sa zakecali, tak mi povedala, že študovala aj v Tartu (druhé najväčšie estónske mesto) a ja som jej spomenul, že plánujem navštíviť jednu kamošku, ktorá si tam práve našla prácu v jednom startupe. A ona vraví, že jedna jej kamoška tam tiež robí v nejakom startupe. Ale povedali sme si, že asi to nebude v tom istom, lebo Tartu je mesto startupov, takže šanca je malá. No a potom sa ukázalo, že tie naše 2 kamošky sú naozaj kolegyne. Ja viem, nie je to zrovna vtipné, ale aspoň som zaplnil riadky. 

Tretí úsek: olá, olá, príroda volá

Na druhý deň po futbale, som pokračoval v spanilej jazde. Busom som sa odviezol na kraj mesta odkiaľ som stopoval ďalej. Národný park bol asi 50 kilákov, takže v ten deň pohoda. Dorazil som tam asi okolo obeda. Pri vstupe do národného parku som si dal ešte kávičku a užil si ten pocit, že teraz ma čakajú 3 dni strávené v prekrásnej prírode. Za celý čas som stretol minimum ľudí, čo mi úplne vyhovovalo. Náročnosť terénu bola veľmi malá, keďže Estónsko, tak ako aj Lotyšsko a Litva sú v podstate čistá rovina. Čiže som sa mohol v kľude sústrediť na vychutnávanie prírody. Celkovo som tam dal cca 70 kilákov.

Keď malá, tak malá

Štvrtý úsek: záhada odhalená

Trošku som sa ale obával, ako sa dostanem z toho národného parku. Autobusy tam moc nechodili a aj áut bolo strašne málo. Našťastie ma jeden chalanisko vzal. Mal to namierené do práce do Rakvere, ktoré som mal cestou, takže super. Bol to taký ten typ trochu jednoduchšieho vidieckeho, ale zato strašne dobrosrdečného chalana. V Rakvere som sa zdržal len chvíľu, pretože v ten deň som chcel v pohode doraziť do Tartu, kde ma očakávala spomenutá kamoška. Čau Janka :) 

Zase sa mi podarilo stopnúť kamión, ale tentokrát chlapík rozprával po anglicky. Konečne som sa dozvedel, že prečo je stopovanie v týchto krajinách také jednoduché. Hovoril mi, že ešte tak 15-20 rokov do zadu zvyklo stopovať veľa študentov a vojakov, aby sa dostali do škôl a na základne, prípadne domov. A aj keď sa možnosti dopravy odvtedy zlepšili a miestni už toľko nestopujú, u šoférov zostala mentalita brať stopujúcich, čo je dobrá správa hlavne pre turistov :) Tiež spomenul, že jeho mama so sestrou raz stopovali až do Talianska. 

Druhý stop do Tartu sa niesol v duchu politických a ekonomických debát a porovnávania krajín. Môj šofér to nevidel s Estónskom do budúcna veľmi ružovo. Škoda, že som mu vtedy zabudol spomenúť ako im na Slovensku závidíme elektronický sytém štátnej správy. Možno by som ho tým pozitívne povzbudil, aby to nevidel so svojou krajinou tak čierno.

V Tartu mi Janka ukázala firmu kde robí (fakt cool a pohodové miesto. Aspoň z môjho pohľadu návštevníka) a potom aj spolu s jej českým kolegom sme sa vybrali na pár pív do jedného miestneho podniku. Odtiaľ sme šli naspäť do ich firmy, lebo tam mali saunu a ďalšie pivo. Niežeby sa tam pilo počas pracovnej doby, to je na potom. Teda aspoň myslím. Ale sauna je aj počas pracovnej doby. Vraj tam mávajú aj pracovné porady :)

Piaty úsek: identita

Posledný deň už ma čakala len cesta naspäť do Rigy. Spomeniem už len jedného kamionistu. Bol to Lotyš, ale keďže hovoril po rusky, tak ruský Lotyš (to znamená etnický Rus alebo od narodenia rusky hovoriaci človek, ale občianstvom Lotyš). Teda aspoň myslím. Ono by to vôbec nebolo treba riešiť, ale zrovna vtedy sa hral európsky šampionát v basketbale a akurát hrali Lotyšsko - Rusko. A on to počúval v rádiu. Tak som si hovoril, že komu asi tak fandí. Rorzuzlenie prišlo na konci, keď ohlásili, že Lotyši vyhrali a on vôbec neskrýval svoju radosť. Škoda, že moja ruština je takmer neexistujúca, lebo by som sa s ním rád pobavil o téme identít. 

(To mi pripomenulo chalana, ktorého som stretol vo Ventspilse. Jeho rodičia pochádzajú z Ukrajiny a Bieloruska, občianstvo má lotyšské, ale hovorí o sebe, že je Rus, lebo jeho rodný jazyk je ruština. Fakt je to s tými identitami zaujímavé. A to myslím v dobrom, vôbec to nesúdim, skôr ma to fascinuje :) 

Takže asi toľko k môjmu úžasnému tripu. Gúgľ hovorí, že by to malo byť okolo 800 km. Hádať sa s ním nebudem. 

Bonus:

Jeden zážitok, keď som stopoval z Talsi do Rigy. Jedno auto ma vzalo na hlavnú cestu, ktorá smeruje do Rigy. Keď ma vysadilo, tak som kráčal smerom k jednej autobusovej zastávke, že odtiaľ budem stopovať. Už ako som kráčal, tak som mal vystrčený palec. Bol som asi 15 metrov od zastávky, keď tam zastavilo jedno auto. Hovorím si, super, tentokrát to bolo rýchle :) Tak som prišiel, naskočil dozadu do auta a spredu na mňa pozerajú dve nechápajúce tváre, matka a dcéra. Pozerám, že čo tak divne pozerajú. Tak sa ich pýtam, že kam idú, že ja idem do Rigy. A dcéra na mňa: "mama ma len priviezla na zastávku, odkiaľ ma zoberie kamoška. My sme ti nezastavili." Hups, ja len že...okej, sorry, padám... Nakoniec ma ale vzali s tou kamoškou so sebou :)