1.diel: Prečo? Lebo!

Nazdaaar!

Na úvod krátke vysvetlenie, prečo tento blog. Preto lebo!!! Čo je vás do toho???

Tak a teraz normálne. Keďže som v Lotyšsku strávil úžasný 1 rok svojho života (zatiaľ teda ešte len 11 mesiacov, ale tvárme sa, že to už je tok), tak mnoho z vás je asi zvedavých (možno som ale iba naivný) čo také som tu robil a zažil a keďže som toho až tak počas toho roku nezdieľal, tak po návrate sa ma budete asi dosť pýtať. Všetci! A furt! A dokola to isté! A ja si zaslúžim pokoj predsa!!! Takže sa v sérii blogov pokúsim priblížiť čo som tu vyvádzal a tým dúfam predídem situácii, že budem musieť pri každom jednom stretnutí opakovať všetko znovu dokola :D Samozrejme, že vám dovolím sa pýtať (možno). Ale dúfam, že po prečítaní mojich blogov vám budú napadať len originálne neopakujúce sa otázky. Lebo keď nie, tak...(domyslite si nejakú super hrozbu). Peace. Aj tak vás lúbym :*

A ešte jedna vec, gramatiku si moc kontrolovať nebudem, takže ma ani neotravujte s chybami. Po roku v zahraničí snáď mám nárok na nejaké chibički! 

Začnem zľahka, nudným úvodom o ničom a potom budem rovnako pokračovať aj v ďalších blogoch. Určite sa nepretrhnem. Skôr bude menší zázrak, ak sa dokopem k druhému blogu. Ale možno prekvapím. Hlavne seba :)

Prečo práve Lotyšsko?

Nebudem vás tu otravovať tým, že o čom je EDS/EVS. Kto je zvedavý pozrite sem.

Prejdem hneď k veci. Prečo práve Lotyšsko? No preto, že som sem pôvodne vôbec nemal v pláne ísť. Šak logika! Moje predstavy sa skôr orientovali na Kaukaz alebo Balkán. Pôvodne som sa obzeral po organizáciách, ktoré sa venujú nejakej forme peacebuildingu a podobne, avšak takých som veľa nenašiel. Vhodný projekt som si hľadal asi 2 roky, ale vždy keď som našiel nejakú organizáciu, čo by ma vzala, tak sa niečo pokašľalo.

Nakoniec mi v januári 2017 jedna slovenská organizácia ADEL navrhla, že majú schválený projekt do Lotyšska, že či by som teda nemal záujem o to. Tak som si to prečítal a najprv som z toho moc nadšený nebol, keďže od môjho peacebuildingu to bolo riadne vzdialené a navyše Lotyšsko som nepovažoval za zaujímavú krajinu (sorry). Potom som ale rozmýšlal ďalej. Keďže v práci ma to už nebavilo a nechcelo sa mi už viac čakať a hľadať, tak som to nakoniec vzal.

Takže smer Lotyšsko. Ako tu už skonštatovali viacerí dobrovoľníci, tak my sme si nevybrali Lotyšsko, ale Lotyško nás. Očividne pre nikoho to nebola vysnívaná destinácia a netreba sa moc čudovať, keďže málokto o tejto krajine vie niečo viac. Na druhej strane len minimum ľudí skutočne ľutuje, že sem prišli. Aj Lotyšsko má čo ponúknuť a naše pôvodné nenadšenie bolo neoprávnené a založené skôr na predsudkoch a nevedomosti. Ale tak to už nejak chodí, že? Vieme svoje na Slovači :) EVS je proste oči otvárajúca skúsenosť.

Príchod do Lotyšska

Ešte pred príchodom som bol v kontakte s mojou budúcou koordinátorkou Sanitou a inštrukcia znela jasne – prines tatranský čaj!!! A nieže nie!!! A tak som priniesol.

Cesta bola celkom pohodlná, busom do Viedne, lietadlom z Viedne do Rigy a v Rige ma mali čakať Sanita a Baiba, moja budúca mentorka. Aj keď by som si predtým nepozrel ich fotky na FB, tak by som ich na letisku hneď rozoznal. Veľká cedula s názvom Welcome Jesus sa nedala prehliadnuť. Dvojicu dopľňal Ivan, Slovák na študijnom pobyte v Rige, ktorý zhodou okolností je aj členom mojej vysielajúcej organizácie a spolu so Sanitou tento projekt spískali. Takže privítanie bolo milé a príjemné. Museli byť milí a príjemní, keďže som prinášal Tatranský čaj.

Cestou do Talsi, čo je asi 1,5h autom sme sa dohodli, že na večeru nebudú morské plody ako baby plánovali. Samozrejme, že kvôli mne. Rybu nechceli, tak nakoniec sme mali niečo iné. Nevadí. Cestou sa snažili dovolať môjmu budúcemu spolubývajúcemu Kirilovi, dobrovoľníkovi z Macedónska, s ktorým som mal aj spolupracovať na projekte. On prišiel už v polovici januára, ja až začiatkom marca. Baby ma informovali, že je vcelku veľká výzva ho zobudiť, keďže dosť dlho vyspáva. Celou cestou sa to nepodarilo a to už bolo vcelku silné poobedie. Kiril nás privítal v Talsi čerstvo zobudený. Na moje milé prekvapenie, dom bol veľký. Na dvoch lenivých dobrovoľníkov až moc veľký. Ale o tom neskôr. A inak, aby som nezabudol, Kiril si priniesol aj svojho psa. Veľká biela argentínska doga menom Radža. Prvá inštrukcia znela jasne – nehladkať, lebo ti urve ruku, je trochu precitlivený a potrebuje si na nových ľudí zvyknúť.

Večera bola fajn, baby navarili, už si nepamätám čo presne, zoznámili sme sa s Kirilom a zdegustovali tatranský čaj čo som priniesol. Asi preto si nepamätám také detaily, ako že čo sme jedli. Ale to môže byť aj tým, že to teraz píšem 11 mesiacov po.

A jak tak ďalej rozmýšľam, tak s odstupom času si už fakt moc zo začiatku nepamätám. Bolo to už fakt dávno, nie preto, že by sme furt pili. A tiež celý ten čas tu je vcelku intenzívny na nové zážitky, takže veľmi rýchlo sa mi začali veci prekrývať a premazávať. Nevadí. Budem písať čo si pamätám. Alebo vymýšľať.

No, jak tak čítam a pozerám, tak na prvýkrát dobré. Som so sebou spokojný :) Držte teda palce nech sa mi podarí pospomínať čo najviac...a hlavne nech sa mi chce pokračovať písať. Nabudúce skúsim predstaviť o čom je (už skoro bol) môj projekt a organizáciu v ktorej som. Alebo možno niečo úplne iné.

Nejaké fotky ešte. A možno sa dokopem hodiť nejaký album aj na FB.

Tak zatiaľ :) Vidíme sa o mesiac (Myslím na živo, ďalší text o pár dní)