11. diel: Grandiózny záver

No, tak pome na to, vymyslieť nejaký grandiózny záver, aby som mohol ukončiť túto epopeju (neboj Lenka, pamätám si, že ešte som dlžný napíať aj niečo pre ADEL, len som zatiaľ nemal čas :). Už týždeň som síce doma, ale moc som si to kvôli chorobe nestihol užiť a ani stretnúť nikoho z vás. S výnimkou jedného.

Inak, akurát pozerám, že 10. diel, kde zhŕňam svoje majstrovské veldielo, ktoré som zanechal v Lotyšsku si prečítalo zatiaľ len 11 ľudí. To môže znamenať, že ste leniví, vás to už nebaví alebo sa prosto nezaujímate čo užitočné a zaujímavé som tam robil a chcete si o mne zachovať predstavu neschopného flákača. Tak teda díky. Ešte by to mohlo znamenať, že som to zverejnil v blbý čas alebo zabudol zverejniť úplne. To by ale bola moja chyba a s tým sa mi žiť nechce.

Mimochodom, najčítanejší bol 3. diel: Trampoty s deckmi. Tým pádom, ako autorovi najčítenejšieho článku, si udeľujem špeciálne ocenenie za prínos do slovenskej kultúry. Nech žijem!

Grandiózny záver

Bola to paráda. Asi toľko.

Odporúčania aneb múdry jak rádio

A teraz môžeme prejsť k odporúčaniam. Komu by som odporúčal ísť na EVS (po slovensky EDS)? Všetkým od 17 do 30 rokov. Veľká výhoda je totiž to, že človeku preplatia cestovné náklady tam aj späť, ubytko je tiež hradené, plus dostáva peniaze na stravu a vreckové. Život na vysokej nohe si síce neužijete, ale dobrovoľníci sú veľmi vynaliezavé tvory a vždy si nájdu spôsob ako si spríjemniť život aj napriek obmedzeným zdrojom.

Aby som to ale rozmenil na drobné:

Po strednej škole: ak niekto nechce ísť hneď na výšku alebo do práce. Takto to robia hlavne Nemci. Môžete takto pre seba získať rok na rozhodovanie navyše a k tomu si ešte aj rozšíriť obzory a získať nové živtoné alebo pracovné skúsenosti, ktoré vám môžu pomôcť k získaniu lepšej práce. Človek si totiž môže zlepšiť komunikáciu v cudzom jazyku a veľa zamestnávateľov tiež rado uprednostňuje ľudí so zahraničnou skúsenosťou.

Po vysokej škole: v podsate platí to isté čo po strednej. 

Pre nezamestnaných: to môže tiež byť zaujímavá skúsenosť, ktorá im pomôže získať nové zručnosti, skúsenosti a tak prispieť k nájdeniu práce.

Pre zamestnaných: to môže byť tiež zaujímavý nápad, ako na čas vypadnúť z práce a skúsiť si niečo nové. Prípadne, ako v mojom prípade, to môže byť cesta ku kariérnej zmene. Prácu som síce mal, ale nenapĺňala ma a počas toho roku som si mohol vyskúšať veľa nových vecí, zistiť čo naozaj chcem robiť a urobiť prvé kroky tým smerom.

Človek má možnosť si vyskúšať život v inej krajine a zistiť, že Slovensko nie je čierna diera, pretože každá krajina má svoje lepšie a horšie stránky a nikde to nie je dokonalé. V niečom je to lepšie u nás, v niečom podobné a v niečom horšie. Človek tak získa lepší obraz o sebe, svojom domove a o svete.

Okrem toho stretávate veľa nových ľudí, od úplne nezaujímavých a obyčajných, až po tých úžasných, s ktorými zažijete veľa skvelých vecí a ktorí vás dokážu ľudsky obohatiť a inšpirovať k novým veciam. Samozrejme občas človek stretne aj tie horšie typy, ale vo veľkom prevládajú tie dobré typy.

Čo sa týka typu projektov, tak tam je to strašne pestré a myslím, že každý si dokáže nájsť a vybrať niečo čo ho baví, v čom sa chce zlepšiť alebo skúsiť niečo úplne nové. Práca s deťmi, dospelými, dôchodcami, postihnutými, zvieratami, indoor alebo outdoor, vzdelávanie, šport, kultúra, environmentálne záležitosti...proste čokoľvek si viete predstaviť.

Samozrejme, že nie vždy je to to, čo človek očakáva a niekedy sa stane, že dobrovoľník skončí projekt predčasne kvôli nespokojnosti. V každom prípade, pozitívne skúsenosti prevládajú a väčšina problémov sa dá prekonať a vyriešiť. Nakoniec pre drvivú väčšinu je to veľmi dobrá a obohocujúca životná skúsenosť. Páči sa mi anglický pojem "life changing experience", pretože to naozaj mení život. Ak niekto zvažujete ísť, určite sa skúste porozprávať s niekým, kto už niekde bol, aby ste získali lepší obraz. Ja budem poskytovať konzultácie za pivo.

Ak by teda niekto po prečítaní mojich článkov dostal chuť, prípadne poznáte niekoho kto by mal záujem ísť, tak tu sú aspoň 3 organizácie, ktoré aktívne vysielajú ľudí a s ktorými mám osobnú skúsenosť: ADEL, Mladí info a Keric

Takže toľko z mojej strany a idem ja zavesiť klávesnicu na kliniec. Apsoň na čas. A teraz sa idem vysporiadať s post-EVS syndrómom :)

 

 

A keď ma uvidíte, tak...

 

10. diel: Práca šlachtí aneb furt som sa len neflákal

Dosť bolo hudby, cestovania a športu, treba aj makať. Neprišiel som sa sem predsa flákať. Už som spomínal, že čo sme tu robili s deckami. Youthbank mala byť moja hlavná aktivita, ale keďže to nebolo až tak časovo náročné, tak som mal pomerne dosť času a priestoru aj na iné, dúfam, že bohumilé aktivity. Tu je prehľad.

Mládežnícka výmena

Najprv som mal v apríli nápad, že by sme mohli zorganizovať týždennú mládežnícku výmenu. Nápad sa páčil, tak som dostal zelenú a mal som asi mesiac na nájdenie partnerských organizácií a napísanie projektu. Ako tému sme si vybrali Mladí ľudia a charita, aby to malo čo najbližšie prepojenie s činnosťou organizácie v Talsi. Nájsť partnerské organizácie nebol až taký problém, pretože aj moja organizácia v Talsi už mala nejaké kontakty a o nejaké kontakty som poprosil aj moju vysielajúcu organizáciu zo Slovenska ADEL. Tak sme dali dokopy 6 organizácií z Lotyšska, Slovenska, Francúzska, Talianska, Španielska a Grécka. 

Ako väčší oriešok sa ukázalo písanie projektu. Formulár na vyplnenie bol totiž riadne dlhý a ja som s tým nemal žiadnu predchádzajúcu skúsenosť. Bola to celkom mordovačka, hlavne pochopiť čo, kde a ako má byť napísané, lebo som mal pocit, že všade sa pýtajú skoro na to isté. Mal som síce nejaký manuál a tipy ako na to, ale aj tak to bola makačka. 

Projekt nakoniec schválený nebol, chýbali nám 2 body, aby sme prekročili potrebnú hranicu, ktorá bola v tomto prípadep 70 zo 100. Rozhodli sme, že pôjdeme na konzultáciu do národnej agentúry a na základe toho vylepšíme projekt a podáme ho znovu. Po konzultácii som mal však riadne zmiešané pocity a moja motivácia klesla, lebo z tých protichodných odporúčaní, čo sme tam dostali som z toho mal ešte väčší chaos. Ako príklad uvediem, že konkrétne aktivity boli slabo popísané a naplánované, ale zároveň mi odpruáčala, aby sme zorganizovali prípravné stretnutie s partnerskými organizáciami, kde by sa tieto aktivity presnejšie naplánovali. Problém je, že takéto stretnutie sa dá urobiť až potom, čo je projekt schválený. Čo už, klobúk dole všetkým, čo vedia napísať úspešný projekt :)

Globálne vzdelávanie

Ďalším nápadom bolo, že by som oslovil miestne školy, že či by som tam nemohol odučiť niekoľko hodín globálneho vzdelávania (o čom je si môžete pozrieť tu). S nápadom som oslovil 2 miestne školy. V jednej mi riaditeľka povedala, že na to bohužiaľ nemajú priestor, ani počas vyučovania, ani po, lebo tam majú detská veľa krúžkov, ale že inak to znie fajn. V druhej škole sa to riaditeľovi veľmi pozdávalo a dohodli sme sa, že počas mája budem môcť odučiť 4 testovaice hodiny (namiesto triednickych hodín) a potom sa uvidí. Ak by to šlo dobre, tak by mi pridelil na jeseň normálne pravidelné hodiny s niektorými triedami. Pridelil mi jednu učiteľku, ktorá mi mala pomôcť a byť mojou kontaktou osobou.

V máji som si odučil teda 4 hodiny a bola to vcelku vzrušujúca skúsenosť a vyzeralo to, že aspoň časť deciek to tiež zaujalo, keďže nejde o klasické hodiny, ale náplňou sú interaktívne cvičenia, aktivity a diskusie. Po týchto 4 hodinách mi učiteľka povedala, že to vyzerá dobre a že sa o tom budú baviť pred začiatkom nového roka, že či a ako by to mohli zaradiť na jeseň do rozvrhu pre niektoré triedy. Sľúbila mi, že koncom leta sa ozve a dá mi vedieť.

Koniec leta sa potom blížil a učiteľka stále nič. Na konci augusta som sa ju teda snažil kontaktovať ja, ale nič. Neodpovedala, nezdvíhala. Divné. Školský rok teda medzitým začal a bral som to tak, že nič z toho nebude. Na jednej strane škoda, ale na druhej strane už som si to vyskúšal a navyše už som mal v hlave iné nápady, ktoré som chcel zrealizovať a ak by som pravidelne učil, tak asi by som na to nemal toľko času. Tak či tak, ide sa ďalej. Tie najlepšie veci ma ešte len čakali :)

Simulácie

Pred pár rokmi som sa účastnil jedného dlhodobého kurzu organizovaného organizáciou PDCS, ktorý sa nazýval Študentské simulačné soboty. Tento kurz bol zameraný na získanie a zlepšovanie komunikačných a hlavne vyjednávacích zručností. Bol to super kurz, pretože všetky simulácie boli založené na reálnych historických konfliktoch (Izrael-Palestína, Gruzínsko-Abcházsko...) čím sme mali možnosť sa dozvedieť viac o jednotlivých kajinách a ich historických kontextoch, ktoré ku konfliktom viedli. Tým, že človek počas takejto simulácie preberie na seba rolu nejakého iného človeka, tak má možnosť sa aspoň trochu vcítiť do ľudí, ktorí takýmito konfliktnými situáciami prechádzajú a snažia sa ich riešiť. Odtiaľto aj moja počiatočná túžba nájsť projekt a organizáciu, ktoré sa venujú peacbuildingu.

Veľmi dlho som túžil si vyskúšať organizáciu niečoho podobného, keďže PDCS o tom vidalo aj príručku a mal som osobnú skúsenosť s takýmto kurzom. A ejhľa, kde sa vzala, tu sa vzala, zrazu tu bola jedinečná príležitosť. V mojej organizácii som spomenul, že  niečo také by som chcel urobiť v Rige počas jesene pre vysokoškolákov a oni že super, máš zelenú.

Tak som najprv potreboval zohnať nejakých ľudí alebo organizácie, ktoré by mi s tým mohli pomôcť. Cez kamoša, ktorý bol v Rige na Erazme, som sa dostal k pár kontaktom na aktívnych študentov. Jedna holka mi pomohla rozšíriť správu o tom, že zháňam spolupracovníkov, na čo sa mi prihlásil Kaspars. Chalan s takou intelektuálnou kapacitou a záľubou vo filozofii, že som sa pri ňom takmer cítil menejcenn. Ale inak super chalan. Okrem toho som sa spýtal 2 dobrovoľníckych kamošiek Lucie a Lu z Rigy, že či by sa tiež nepridali. Nápad sa im páčil a tak vznikol 4-členný tím RESOLVE (hustý názov, čo? Sme vybrainstormovali).

Okrem toho som sa snažil nájsť aj nejkú organizáciu, ktorá sa venuje rozvojovej spolupráci,  humanitárnej pomoci alebo nejakej podobnej oblasti, aby nás zastrešila a bolo to viac oficiálne. Podarilo sa, nadviazal som kontakt a spoluprácu s LAPAS, organizáciou, ktorá sa venuje globálnemu vzdelávaniu a rozvojovej spolupráci. Nápad sa im páčil, ale nemohli pomôcť kvôli pracovnej vyťaženosti s organizáciou. Aspoň nám pomáhali s propagáciou a tiež poskytli svoje kancelárske priestory a konferenčnú miestnosť.

Jeden z našich plagátov

Takto som nám podarilo usporiadať počas jesene 4 simulácie (Cyprus, Libéria, Hidžáb v škole, Tunisko). Od dokonalosti to malo samozrejme ďaleko :) Scenár týchto simulácií je robený ideálne pre cca 20 ľudí. Pri prvých dvoch simuláciách sa nám zaregistrovalo dostatočné množstvo ľudí, ale ako problém sa ukázalo, že v deň simulácie prišla iba tak tretina až polovica, čiže sme museli improvizovať a prispôsobiť scenár menšiemu počtu ľudí. Pri ďalších 2 simuláciach sme nemali dostatočný počet ľudí ani improvizovanú, zjednodušnú verziu a tak sme v podstate po teoretickej časti a príprave viedli len diskusiu.

Z prvej simulácie

Z druhej simulácie

Stále sme si lámali hlavy, že ako zlepšiť propagáciu, ale aj z LAPASu a aj iní ľudia nám hovorili, že v Lotyšsku je všeobecne problém pritiahnuť dosť ľudí na akékoľvek podobné aktivity a majú s tým problém aj iné organizácie. Aktívnych a zvedavých ľudí je tam vraj jednoducho málo. Čo už. Každopádne skúsenosť to bola nezaplatiteľná a dobrodružstvo úžasné :)

Workshopy o sociálnom podnikaní

Ďalšia pecková vec a skvelá skúsenosť boli workshopy o sociálnom podnikaní (radšej mám anglický výraz social entrepreneurship). Už počas leta som našiel materiály o tom, ako niečo také zorganizovať. Tiež ma zaujala samotná téma, o ktorej som sa chcel dozvedieť viac a ako som neskôr zistil, Lotyšsko je v tejto oblasti ďalej ako Slovensko. Keďže som ale v tom čase rozbiehal prípravu na simulácie, tak toto išlo najprv do úzadia a vrátil som sa k tomu až v decembri s tým, že  sa tomu budem naplno venovať v januári a februári.

Najprv som sa rozhodol, že v januári skúsim tento workshop zorganizovať v Rige a v Talsi a potom sa uvidí. V rámci prípravy som si vyhľadal nejaké organizácie a firmy, ktoré sa tomu v Lotyšsku venujú a dohodol si 5 stretnutí, aby som sa o tom dozvedel viac.  A tak som navštívil charitatívny obchod, chlapíkov, ktorý robia interiérový dizajn a používajú pri tom iba "odpadový" stavebný materiál, reštiku, ktorá sa snaží neprodukovať žiadny odpad, podnik kde sa snažia ľuďom pomáhať v sebarozvoji a nakoniec organizáciu, ktorá poskytuje podporu, poredenstvo a tréningy pre sociálnych podnikateľov. Veľmi inšpiratívne stretnutia. Okrem toho tu v Lotyšsku existuje minimálne niekoľko desiatok ďalších iných príkladov.

Workshop v Talsi som musel nakoniec zrušiť, lebo tu proste neboli záujemcovia o niečo také. Jednoducho moc malé mestečko. Ktovie koľko ľudí by malo záujem, ak by to bolo po Lotyšsky :) Workshop v Rige sa však vydaril. Napriek tomu, že to bolo počas týždňa a rozdelené na 3 dni, prišlo celkovo 11 ľudí. Po skúsenostiach so simuláciami som  to považoval za úspech. Urobili sme to v jednom mládežníckom centre, kde na to boli dobré podmienky a pomáhal mi s tým Rihards, lokálny dobrovoľník, ktorý sa o túto tému tiež zaujíma.

Povzbudený dobrým výsledkom a pozitívnymi reakciami účastníkov som sa rozhodol obrátiť na kamošov dobrovoľníkov v iných mestách, že či by nemali záujem o spoluprácu a usporiadanie takéhoto workshopu aj u nich. Nakoniec z toho vyšlo, že som workshop zorganizoval ešte vo Ventspilse, Jelgave a Valmiere. Vždy s celkom pozitívnou odozvou od účastníkov, čo bolo veľmi povznášajúce. Vždy prišlo 6-8 ľudí, takže spokojnosť.

Z workshopu vo Ventspilse

Krátke video z Valmiery. Vďaka Lucie :)

Repair cafe

Nakoniec ešte spomeniem Repair cafe. Originálne tento koncept pochádza z Holandska (a šíri sa pomaly celým svetom) a myšlienka je jednoduchá, snažíte sa ľudí motivovať, aby sa učili pokazené veci opravovať, nevyhadzovať a nekupovať stále nové. Človek tak šetrí svoju peňaženku a aj životné prostredie. Je to na komunitnej báze, proste zoženiete pár ľudí, ktorí vedia niečo opraviť (bicykle, elektroniku, spotrebiče, šaty...) a sú ochotní to robiť dobrovoľne. Či už ľudí učiť ako si to opraviť alebo im to priamo opraviť. Potom nájdete nejaké príjemné miesto, spravíte propagáciu a zorganizujete udalosť, napríklad počas sobotného poobedia a ľudia môžu prísť. A takto sa to dá robiť pravideľne napríklad 4-krát do roka alebo aj každý mesiac a pomaly budujete komunitu, príjemné spoločenskú udalosť  a spájate ľudí, ktorí vedia pomôcť a ľudí ktorí potrebujú pomôcť.

Inšpirovala ma k tomu kamoška Lucie, ktorá to poznala už z Francúzska a taktiež bola členkou organizačného tímu v Rige. Takto sme zorganizovali 2 udalosti, jednu v januári a druhú vo februári. Pred prvou sme boli riadne nervózny, že ako to dopadne, lebo predsa len Talsi je dosť malé a nové myšlienky sa presadzujú v malých mestách veľmi ťažko (ale možno je to len predsudok). Zohnali sme 4 dobrovoľníkov-opravárov (na elektrospotrebiče, drevené a kovové výrobky, šaty a šperky) a nakoniec prišlo tuším okolo 10 ľudí z čoho sme mali vcelku radosť.

Druhykrát sme trošku odflákli propagáciu, keďže ja som bol dosť zaneprázdnený prípravou mojich workshopov a prišli len 2 ľudia. Až tak to ale nevadilo, pretože nám vypadli aj 2 naši dobrovoľníci -opravári. Jeden kvôli zdravotným problémom a druhý musel odcestovať kvôli práci na druhú stranu Lotyšska :) Stáva sa. Každopádne myšlienka sa v mojej organizácii zapáčila a majú záujem v tom pokračovať aj po mojom odchode, za čo som rád.

Ako to vyzeralo počas prvého Repair cafe môžete pozrieť tu :) A tiež si myslím, že bude zaujímavé to vyskúšať aj v Trnave. Čo vy na to?

Snáď to nebolo moc dlhé, ale chcel som to všetko obsiahnuť v jednom článku. Takže asi toľko. Dúfam, že teraz máte o niečo lepšiu predstavu o tom, čo som tu vyvádzal :)

9. diel: Dáme aj Litvu? Dáme, nech je to na kompletku

Do Litvy som sa pozrel celkovo 3-krát, takže tu je krátky súhrn.

Vilnius

 

Ako som už spomínal v športovom okienku, tak do Litvy som sa vybral na futbal Litva - Slovensko. V tom čase som ešte nestopoval, takže som tam šiel busom. Cesta tam aj späť bola tuším po 12e. Až po tomto výlete som sa dozvedel o stránkach, kde sa dajú nájsť akciové ceny od 1-7e. Čo už. Ušetril som aspoň na nocovaní, keďže sa mi podarilo nájsť jednu slovinskú EVS dobrovoľníčku Uršku, ktorá ma ubytovala. 

 

 

 

Litva bola kedysi v stredoveku veľká, silná a vplyvná

Keďže som zase išiel sám, tak pôvodný plán bol taký, že by som sa prikmotril k nejakej skupinke našich futbalových fanúšikov a užil si Vilnius s nimi. Nakoniec som sa na to vyprdol. Veselých fanúšikovských skupín som stretol niekoľko, ale nejak sa mi nechcelo družiť. Takže cez deň som sa potuloval a objavoval krásu Vilniusu sám. A večer som sa vždy pridal k ostatným dobrovoľníkom, ktorý mi ukázali nočný život v meste. 

Asi najsilnejší zážitok z Litvy bola návšteva múzea KGB, kde mal možnosť človek dozvedieť sa o tom ako tu Sovietsky zväz vládol, väznil, mučil a zabíjal ľudí. Mať možnosť sa pozrieť do starých väzeňských ciel a do popravčej miestnosti kde ľudí strieľali do hlavy je vcelku mrazivý zážitok.

Keď som predtým spomenul, že najkrajšie pobaltské hlavné mesto je pre mňa Tallinn, tak Vilnius sa umiestnil na mieste druhom (sorry Riga, síce nie si najkrajšia, ale v mojom srdci budeš mať navždy svoje špeciálne miesto :* ) 

 

 

Republika Užupio je taká umelecká štvrť vo Vilniuse, ktorá má aj vlastnú ústavu. Pozri nižšie :)

 

Klaipėda

Toto mesto sa nachádza na brehu Baltického mora. Kiril, môj macedónsky spolubývajúci sa nejakým spôsobom dostal do kontaktu s jednou macedónskou holkou, ktorá tam študuje a tak sme sa vybrali s ním, Sanitou a autom na menší výlet. Pôvodný plán bol vyraziť skoro ráno, aby sme si mohli pozrieť mesto a navštíviť  národný park, ktorý sa nachádza na poloostrove blízko mesta. 

Bohužiaľ Kirilovi trvalo prichystať sa celý deň a tak sme do Klaipėdy prišlo dosť neskoro na to, aby sme pochodili mesto a nakukli aj do toho parku. Nakoniec nám Sara aspoň ukázala pobrežie, kde sme si na plážili vychutnali západ slnka a popili pár pív.

Potom sme sa presunuli k nej na intrák, kde mala ešte nejaké zásoby macedónskej rakije. O tú sme sa postarali a ona sa potom postarala o nás. S Kirilom sme si totižto okolo polnoci uvedomili, že ešte sme neplávali v Baltickom mori. A keďže už bol koniec leta, ochladzovanie a tak, tak čas sa nám krátil. Takže rakija prišla vhod, lebo Sara bývala kúsok od pláže. Zobrali sme sa teda tam a užili si polnočné kúpanie. Teda ja s Kirilom vnútorne vykurovaní rakijou. Fakt to fungovalo, zima nám nebola. 

Na pláži sa nám stala ale taká divná vec. Keď sme prichádzali na pláž, tak sme sa vyzuli a nechali šlapky a tenisky na chodníku a ďalej pokračovali na boso. Keď sme sa ale vrátili, tak jedna moja teniska a Sanitina šlapka tam jednoducho neboli. Nejaký chuj si proste len tak vzal o pol noci jednu tenisku a jednu šlapku. To jako načo?

 

Posledná fotka keď som bol ešte úplná šťastná rodina...fňuk, fňuk 

Kryžių kalnas - Hill of crosses - Kopec krížov na kopci (home sweet home alebo nočná mora?)

Kúsok od mesta Šiauliai sa nachádza také zaujímavé miesto. Toto miesto údajne vzniklo okolo roku 1831 keď Litovci povstali proti ruskej nadvláde. Na počesť obetí tam ľudia osadili niekoľko krížov a potom sa postupne z tohto miesta stalo pútnicke miesto a ľudia pokračovali a stále pokračujú v osádzaní nových krížov. Vraj ich tam je okolo 100 000. 

 

 

 

Bonus:

Aby som nezabudol, tak v máji si robili kamoši pobaltský trip a tak som sa k ním na lotyšský a estónsky úsek pripojil. Prečítať si o tom môžete tu.

8. diel: Ďalšie turistično na prírodno a hradno

Dnes by som pokračoval v turističnom duchu, ktorý som načal včera a spomeniem 2 národné parky, ktoré som navštívil tu v Lotyšsku. 

Národný park Gauja

Na túru do tohto národného parku som sa chystal už takmer od začiatku, čo som sa o ňom dozvedel. Nakoniec som si to naplánoval tak, že som tam išiel v júli spolu s Ivčou a Rasťom, ktorí ma v tom čase naštívili. Okrem prírody sa v tomto parku nachádzajú aj 3 hrady, 2 v meste Sigulda a 1 v Cēsis. My sme sa vybrali do Siguldy, keďže tam nás mohla ubytovať jedna moja portugalská kamoška Virginia. 

Stredom cez tento národný park tečie rieka s tým istým menom, Gauja. Miestami si táto rieka vytvorila hlbšie údolie, takže sa tu dali nájsť aj "kopce". No dobre, myslím tým nejaké prevýšenia menšie. Na Lotyšsko aspoň niečo.

Náš plán bol taký, že ráno sa odviesť do Līgatne a odtiaľ sa vrátiť po turistickej trase do Siguldy. Akurát, že ráno išli len také spoje, ktoré nás priviezli len do Augšlīgatne, ktoré bolo asi 5 km odtiaľ. Takže túru sme mohli započať príjemným pochodom po betónovej ceste. Čo už, pre krásu a turistiku treba trpieť.

Na hrade Turaida

Nepamätám si, že koľko kilometrov sme vtedy dali, ale nakoniec nám to trvalo celý deň a aj táto rovina nám dala celkom zabrať. Každopádne to stálo zato, príroda a rieka vytvárali pekné kulisy. 

Okrem toho sme stretli skupinu nejakých skautov. Dokonca nás aj ponúkli polievkou, ktorú si navarili na obed a mali jej príliš veľa. Keďže to však bola polievka s kefírom, tak sme slušne odmietli. Inak kefír tu fičí, ale že strašne moc. A kyslá smotana. A kôpor. To sú tu asi najčastejšie ingrediencie pri príprave jedla. Kôpor neznášom. Takže sa už teším na našu väčšinovo bezkôprovú kuchyňu. 

Hrad Sigulda

Ķemeri

Ďalší národný park, kde som sa raz vybral so Španielom Gonzalom a Francúzskou Maelle. Nachádza sa tam taká asi 4,5km drevený chodník, ktorý vedie močiarom. Celkom pekné miesto. Inak je to vcelku veľký národný park, ale na ďalšie jeho  časti som si už čas nenašiel.

Stretli sme tam dokonca aj nejakú rodinu zo Slovenska. Keď som ich z diaľky počul rozprávať, tak mi až srdce zaplesalo. Už pár mesacov som vtedy nehovoril naživo so žiadnou slovenskou dušou. Hovorím si, že šak pozdravím a pokecáme, že čo a ako. Tak keď nás mínali som nahodil úsmev a pekne pozdravil. Síce prekvapene odzdravili, ale potom pokračovali ďalej, úplný igonr. Auč. To bolelo. Čo už, nie každý je nadšený keď stretne krajana. 

Talsi

Okrem toho som mal šťastie aj na lokalitu kde bývam. Náš dom je totiž na okraji Talsi a v podstate hned za domom nám začínajú také sady, kde je v zime aj trať na bežecké lyžovanie a biatlon. A za tým ja hneď aj pekný les, kde sa dalo kedykoľvek vybehnúť. Hneď nakraji je starý židovský cintorín, kúsok ďalej pomník obetiam fašistov počas vojny. Okrem toho sa tam nachádza aj zopár jazier, z ktorých úplne najmagickejšie je Sapņu ezers.

Sapņu ezers

Na FB našiel rôzne parte ľudí, ktoré organizujú rôzne turistické výlety. Napríklad nočné pochody raz za mesiac v rôznych častiach Lotyšska. Vždy som si hovoril, že aspoň raz sa musím pridať, ale nikdy mi to nevyšlo časovo. Alebo v lete bola možnosť ísť 222 km z Ventpilsu po pobraží až do litovskej Klaipédy. Škoda, že práve vtedy som mal odpálené koleno.

Usma

Okrem toho mala rodina kamošky Baiby takú chatku pri jazere Usma, kde sme boli občas pozvaní na grilovačku a veget. Veľmi príjemné na oddych a dobíjanie bateriek.

Čo sa týka lesov a prírody, tak aj bez kopcov dokáže ponúknuť Lotyšsko naozaj pekné zážitky. Kto neverí, prídte sa presvedčiť. Inak som bol prekvapený koľko Lotyšov chodí k nám, či už na lyžovačku alebo turistiku. Aspoň takto si komenzujú deficit hôr :)

Ako bonus z cintorína lodí

7. diel: Okolo Estónska na 12

Говоришь по русски?

Да, немного.

Хорошо, давай!

(Moja prvá skutočná konverzácia po rusky cestou do Estónska)

Kde bolo, tam bolo a ako som išiel na výlet

Cesta okolo Estónska bola asi môj najsilnejší cestovateľský zážitok aký som tu mal. Odohrala sa koncom augusta a začiatkom septembra a trvala týždeň. Celé som to dal stopom, takže žúžo-dobrodrúžo. Pre cestovanie stopom som sa rozhodol hlavne preto, že som mal dobré odporúčania od iných, vraj v pobaltských krajinách to ide naozaj veľmi ľahko. Vyskúšal som si to už párkrát predtým, napríklad cestou na festival alebo koncert Foo Fighters, prípadne z Talsi do Liepáje. Všetko toto ale bolo v rámci jedného dňa a do 150 km. Každopádne som si to chcel vyskúšať aj na dlhšie a stálo to zato.

Cesta mala 2 hlavné ciele. Prvým bol zápas Estónsko - Slovensko 21, ktorý som spomínal už minule a potom návštevu národného parku Laheema na severe Estónska, kde som chcel stráviť 2-3 dni.

Prvý úsek: litovská mafia a vietor

Cestu som oficiálne začal z Rigy a prvý deň som mal v pláne sa dostať do Pärnu na juhu Estónska, ktoré je vraj populárnym letoviskom. Dúfal som, že bude dobré počasie a budem si môcť užiť trošku pláž a more. Prvý stop z Rigy bol policajný detektív z mesta Limbaži. Vcelku príjemný chlapík,  asi 50-nik, hovoril lámanou angličtinou, ale dalo sa dobre pokecať. Čo si pamätám je, že mal veľa detí a čo sa týka organizovaného zločinu v pobaltských krajinách, tak najhorší sú vraj Litovci. Niekde som potom čítal, že majú "veľmi dobrú poveť" aj v Británii. Vyložil ma asi na pol ceste do Pärnu a druhým stopom bol ako naschvál litovský kamionista :) Inak môj prvý stopnutý kamionista v živote. V tomto momente sa tiež odohrala moja prvá konverzácia po rusky v živote. Tá z úvodu. Okrem toho som mu bol schopný ešte vysvetliť, že idem do Tallinnu na futbal a potom turistikovať. Viac som už nedával, ale to nevadilo, zvyšok času si vystačil sám a mne už len stačilo sa usmievať a prikyvovať mu. Rozumel som mu vcelku dosť, ale povedať som mu toho veľa nevedel. Ešte pred prekročením hraníc mi dal tip, že by som si mal nakúpiť pivo v Lotyšsku, pretože v Estónsku je vraj výrazne drahšie. Mal pravdu (V Lotyšsku je pivo najlacnejšie zo všetkých pobaltských krajín, ale furt je to viac ako u nás. A aj chuťou sa na naše až tak nechytá. Ale zvykol som si). 

Chlapík ma vysadil na kraji mesta a ukázal smer do centra. Tak som sa tým smerom vybral. Lenže čoskoro som narazil na rieku. Ale nie most. Bolo jasné, že niekde nejaký byť musí. Ale ktorým smerom to bude bližšie? Bolo to fifty-fifty, tak som sa vybral doľava. Chyba. Ale nevadí. Spravil som si asi 2 hodinová nadchádzku, ale zato som si mohol vychutnať úplne nezaujímavú časť mesta. Kebyže idem vtedy doprava, v centre by som bol tak za 15 minút. Z kúpania v ten deň nebolo nič, pretože bolo vcelku chladno, tak som sa aspoň potúlal trochu v centre, ktoré bolo malé, ale plné pekných historických uličiek a domov. Bolo treba poriešiť nocľah. Mal som so sebou spacák a stan, takže som nepotreboval riešiť hostel ani nič také. Zobral som sa na pláž a vybral smerom od hotelov k prístavu, kde to vyzeralo pusto a dalo by sa tam niekde v kľude zložiť. Tak aj bolo. Zložil som sa za takou pieskovou dunou, ktorá ma mala chrániť pred vetrom od mora, ktorý začínal silnieť, a medzi kríkmi, aby ma nebolo pre istotu moc vidieť. Prišla noc a to s tou dunou moc nefungovalo. Fúkalo jak sprosté celú noc a vietor sa dostával aj pod stan, takže som mal občas pocit, akoby som ležal na vodnej posteli. Okrem toho to riadne hučalo. Takže som sa moc nevyspal. Nevadí, ide sa ďalej. 

Druhý kúsek: pohoda do Tallinnu a svet je malý

Ráno som sa vychystal a vybral na koniec mesta, kde som znovu začal stopovať. Opäť to netrvalo príliš dlho. Zobral ma jeden típek, ktorý toho ale moc nenahovoril, čo mi ale na druhú stranu vyhovovalo, lebo som bol dosť nevyspaný. Vysadil ma asi 20 km pred Tallinnom. Nebolo to úplne naj, lebo autá na tom úseku jazdili dosť rýchlo, ale nemal som moc na výber. Našťastie to tiež netrvalo dlho a vzal ma chalanisko, ktorý práve po roku opravil to svoje prdítko a bol na testovacej jazde. Nepamätám si, čo to mal presne za auto, ale bolo to jedno z tých malých starých áut. Vysadil ma až úplne v centre, čo bolo super a do hostela som to mal odtiaľ blízko. Futbal sa konal až na druhý deň, takže som mal dosť času si popozerať mesto. Síce som bol v Tallinne už tretíkrát, ale zo všetkých troch pobaltských hlavných miest ho považujem za najkrajšie. 

Futbal aj stretnutie so skupinou Slovákov som už spomínal, tak tentokrát to preskočím. Alebo aj nie. Som si práve spomenul na jednu príhodu, ktorá je z kategórie tých, ktoré potvrdzujú, že svet je malý a  každý má prepojenie skoro s každým (práve som si spomenul na ďalšie 2, ale tie možno inokedy). Tá partia študentov mala medzi sebou jednu miestnu Estónku. Keď sme sa zakecali, tak mi povedala, že študovala aj v Tartu (druhé najväčšie estónske mesto) a ja som jej spomenul, že plánujem navštíviť jednu kamošku, ktorá si tam práve našla prácu v jednom startupe. A ona vraví, že jedna jej kamoška tam tiež robí v nejakom startupe. Ale povedali sme si, že asi to nebude v tom istom, lebo Tartu je mesto startupov, takže šanca je malá. No a potom sa ukázalo, že tie naše 2 kamošky sú naozaj kolegyne. Ja viem, nie je to zrovna vtipné, ale aspoň som zaplnil riadky. 

Tretí úsek: olá, olá, príroda volá

Na druhý deň po futbale, som pokračoval v spanilej jazde. Busom som sa odviezol na kraj mesta odkiaľ som stopoval ďalej. Národný park bol asi 50 kilákov, takže v ten deň pohoda. Dorazil som tam asi okolo obeda. Pri vstupe do národného parku som si dal ešte kávičku a užil si ten pocit, že teraz ma čakajú 3 dni strávené v prekrásnej prírode. Za celý čas som stretol minimum ľudí, čo mi úplne vyhovovalo. Náročnosť terénu bola veľmi malá, keďže Estónsko, tak ako aj Lotyšsko a Litva sú v podstate čistá rovina. Čiže som sa mohol v kľude sústrediť na vychutnávanie prírody. Celkovo som tam dal cca 70 kilákov.

Keď malá, tak malá

Štvrtý úsek: záhada odhalená

Trošku som sa ale obával, ako sa dostanem z toho národného parku. Autobusy tam moc nechodili a aj áut bolo strašne málo. Našťastie ma jeden chalanisko vzal. Mal to namierené do práce do Rakvere, ktoré som mal cestou, takže super. Bol to taký ten typ trochu jednoduchšieho vidieckeho, ale zato strašne dobrosrdečného chalana. V Rakvere som sa zdržal len chvíľu, pretože v ten deň som chcel v pohode doraziť do Tartu, kde ma očakávala spomenutá kamoška. Čau Janka :) 

Zase sa mi podarilo stopnúť kamión, ale tentokrát chlapík rozprával po anglicky. Konečne som sa dozvedel, že prečo je stopovanie v týchto krajinách také jednoduché. Hovoril mi, že ešte tak 15-20 rokov do zadu zvyklo stopovať veľa študentov a vojakov, aby sa dostali do škôl a na základne, prípadne domov. A aj keď sa možnosti dopravy odvtedy zlepšili a miestni už toľko nestopujú, u šoférov zostala mentalita brať stopujúcich, čo je dobrá správa hlavne pre turistov :) Tiež spomenul, že jeho mama so sestrou raz stopovali až do Talianska. 

Druhý stop do Tartu sa niesol v duchu politických a ekonomických debát a porovnávania krajín. Môj šofér to nevidel s Estónskom do budúcna veľmi ružovo. Škoda, že som mu vtedy zabudol spomenúť ako im na Slovensku závidíme elektronický sytém štátnej správy. Možno by som ho tým pozitívne povzbudil, aby to nevidel so svojou krajinou tak čierno.

V Tartu mi Janka ukázala firmu kde robí (fakt cool a pohodové miesto. Aspoň z môjho pohľadu návštevníka) a potom aj spolu s jej českým kolegom sme sa vybrali na pár pív do jedného miestneho podniku. Odtiaľ sme šli naspäť do ich firmy, lebo tam mali saunu a ďalšie pivo. Niežeby sa tam pilo počas pracovnej doby, to je na potom. Teda aspoň myslím. Ale sauna je aj počas pracovnej doby. Vraj tam mávajú aj pracovné porady :)

Piaty úsek: identita

Posledný deň už ma čakala len cesta naspäť do Rigy. Spomeniem už len jedného kamionistu. Bol to Lotyš, ale keďže hovoril po rusky, tak ruský Lotyš (to znamená etnický Rus alebo od narodenia rusky hovoriaci človek, ale občianstvom Lotyš). Teda aspoň myslím. Ono by to vôbec nebolo treba riešiť, ale zrovna vtedy sa hral európsky šampionát v basketbale a akurát hrali Lotyšsko - Rusko. A on to počúval v rádiu. Tak som si hovoril, že komu asi tak fandí. Rorzuzlenie prišlo na konci, keď ohlásili, že Lotyši vyhrali a on vôbec neskrýval svoju radosť. Škoda, že moja ruština je takmer neexistujúca, lebo by som sa s ním rád pobavil o téme identít. 

(To mi pripomenulo chalana, ktorého som stretol vo Ventspilse. Jeho rodičia pochádzajú z Ukrajiny a Bieloruska, občianstvo má lotyšské, ale hovorí o sebe, že je Rus, lebo jeho rodný jazyk je ruština. Fakt je to s tými identitami zaujímavé. A to myslím v dobrom, vôbec to nesúdim, skôr ma to fascinuje :) 

Takže asi toľko k môjmu úžasnému tripu. Gúgľ hovorí, že by to malo byť okolo 800 km. Hádať sa s ním nebudem. 

Bonus:

Jeden zážitok, keď som stopoval z Talsi do Rigy. Jedno auto ma vzalo na hlavnú cestu, ktorá smeruje do Rigy. Keď ma vysadilo, tak som kráčal smerom k jednej autobusovej zastávke, že odtiaľ budem stopovať. Už ako som kráčal, tak som mal vystrčený palec. Bol som asi 15 metrov od zastávky, keď tam zastavilo jedno auto. Hovorím si, super, tentokrát to bolo rýchle :) Tak som prišiel, naskočil dozadu do auta a spredu na mňa pozerajú dve nechápajúce tváre, matka a dcéra. Pozerám, že čo tak divne pozerajú. Tak sa ich pýtam, že kam idú, že ja idem do Rigy. A dcéra na mňa: "mama ma len priviezla na zastávku, odkiaľ ma zoberie kamoška. My sme ti nezastavili." Hups, ja len že...okej, sorry, padám... Nakoniec ma ale vzali s tou kamoškou so sebou :)